Polyradiku­loneu­ropa­tia — toto autoimu­nit­né ochore­nie posti­hu­je pohy­bový aparát psov, ale zák­erný je aj pre­to, lebo môže nas­tať aj par­alýza medzire­brových sval­ov a bránice – hrozí uduse­nie psí­ka. Tomu­to ochore­niu môže pred­chádzať aj zme­na hla­su – hla­sivky sú tiež sval, ktorý ochore­nie posti­hu­je. Pri polyradiku­loneu­ropatii dochádza k akút­nej par­alýze najprv zad­ných a neskôr aj pred­ných končatín a svaly nie sú vyživo­vané. Ten­to stav sa skôr či neskôr zlepší, orga­niz­mus sa sám naš­tar­tu­je, je len potreb­né všetkým labkám pomôcť reha­bil­itá­ciou, aby nedoš­lo k výraznej atrofii sval­st­va. Pre toto ochore­nie nie je dos­tup­ná medika­men­tóz­na lieč­ba, pacient sa začne sám zlepšo­vať po niekoľkých týždňoch až mesiacoch.

Daisy je nád­h­erná psia sleč­na, typ­ický jack rus­sel ter­iér —  živý a plný energie. Majiteľa a aj ju samú pre­to veľ­mi prek­va­pi­lo, keď z ničo­ho nič pre­sta­la chodiť. Najprv ju zradili zad­né labky a potom sa k tomu pri­dali aj labky pred­né. Majiteľ sa rozhodol vyhľadať odbornú pomoc a tak ces­to­vali do Trenčí­na na špe­cial­i­zo­vanú neu­ro­log­ickú kliniku, kde Daisy zis­tili polyradiku­loneu­ropatiu. Odporúčaná jej bola fyzioter­apia a kom­biná­cia vita­mínov a antioxidantov.

Majiteľ nás aj s Daisy po návrate z Trenčí­na vyhľadali a mohli sme začať s reha­bil­itá­ciou. Keďže Daisy nie je z Košíc, po pár reha­bil­itá­ciách, kedy k nám dochádza­li z Barde­jo­va sme sa dohodli na hos­pi­tal­izácii u nás. Pre majiteľov je odlúče­nie čas­tokrát ťažšie ako pre psíkov, ale keďže nám majiteľ dôveroval, zver­il nám Daisynku do starostlivosti. Prišla s pelieškom, obľúbe­nou hračk­ou, gran­ulka­mi a s vita­mín­mi. Každý deň mala Daisy nabitý pro­gram. Pasívne cviče­nie s labka­mi, masáž sval­ov a hydroter­apiu. Každé ráno sa teši­la na venče­nie na dvore a na kŕme­nie 😊. Medzi cviče­ni­a­mi sa zabá­vala s obľúbeným uzlom ale­bo hľadala piškótky v log­ick­ej psej hračke – tzv. Hersenwerk,

ktorá nám pomáha psy­chicky unav­iť psí­ka, ktorý sa z nejakého dôvo­du nemôže voľne pohy­bo­vať. Našla si aj kamošku – tak­tiež uby­to­vanú Riušku 😊. Aj napriek našej a Daisynk­inej sna­he sa po dvoch mesi­a­coch  jej stav žiaľ nezlepšil natoľko aby sa postavi­la na svo­je vlast­né labky, dokáza­la sa však aspoň po sedi­ačky opier­ať o pred­né labky. Fešan­da absolvo­vala zno­va návšte­vu špe­cial­i­zo­vanej kliniky v Trenčíne, kde ju opäť čakali hlbšie vyšetrenia.

Boli sme však stále v kon­tak­te a aj napriek prvé­mu neúspešné­mu pokusu Daisy roz­chodiť sa majiteľ rozhodol to nevz­dať, a keď videl malý pro­gres  — Daisy sa začala zapier­ať o pred­né labky, opäť prišli na zači­atku novem­bra  k nám.

Daisyn­ka sa evi­dentne zlepšo­vala, v hydrovani, kde ju nad­nášala voda, pekne zapá­jala do chôdze všetky labky. Na súši to šlo poma­lšie, pred­salen, chýbala jej sila a svaly v labkách. No bolo vid­no ako veľ­mi sa snaží a teší sa zo živ­ota.  Po niekoľkých dňoch inten­zívnej druhej vlne hos­pi­tal­izá­cie sa nám podar­i­lo natočiť Daisy ako si prvykrát cupitá po všetkých šty­roch. Bolo to len pár krokov, ale poviem Vám, po viac ako 4 mesi­a­coch kedy Daisy vôbec nechodi­la to bol zázrak a ostali sme úplne ohromení a šťast­ní. Okamžite sme video poslali majiteľovi, ktorý tiež neskrý­val nadše­nie. Povzbudi­lo to nás aj Daisy a v cviče­ni­ach sme pokračo­vali. Každým dňom sa fešan­da zlepšo­vala. Pred Vianoca­mi, 17.12 sme sa dohodli s majiteľom, že po Daisy príde. Zví­tanie bolo per­fek­t­né, po viac ako 7‑mich mesi­a­coch sa Daisy k svo­j­mu majiteľovi rozbehla a nevedela sa prestať tešiť. Bol to pre nich ten najkra­jší vianočný darček.

Aj ter­az, po dlhšom čase nám majiteľ hlási dobrý zdravot­ný stav malej ter­iérky – „ Daisy chodí dokon­ca na tur­is­tiky , do veľkého kop­ca to ide tažšie /ale rada sa pone­sie aj na rukách/ ale ináč je to obrovská zme­na k lep­šiemu, labky ju už veľ­mi dobre poslúcha­jú“, majiteľ Daisy.

Sme nesmierne vďační, že to pán majiteľ s Daisy v žiad­nom smere nevz­dal, ver­il, že bude chodiť aj po takom dlhom čase a ver­il aj nám, že jej dokážeme pomôcť. Zo srd­ca ďaku­jeme a pra­jeme ešte veľa spoločných chvíľ v prírode a veľa nabehaných kilometrov!